Prvýkrát na mori Ján Krajčík, 25.9.2008
účastníci:
Milan Mráz, Jano Krajčík – Kanoistický klub Karlova Ves
Libor Sigmund a Martin Bolf – Dunajklub Bratislava

12.9. o 9:00 po 590 km nočnej jazde

prichádzame s Octáviou a 3 seakajakmi na streche do Jablanacu: Milan (Seayak požičaný od Slávky), Sigi a Martin (double kajak požičaný z Paddlershopu) a ja (Kodiak z KKKV) Vieme, že predpoveď počasia je nevalná a hlavnou prekážkou bude vietor. Cieľ oboplávať ostrov Rab, ktorý som plánoval ešte v júni. Aj keď to nepôjde, získame aspoň prvé morské skúsenosti. Priamo v malom prístave v stiesnenej zátoke s trajektom na Rab horko-ťažko parkujeme a nakladáme kajaky rovno na chodníku pred poštou. Trvá to nekonečne dlho a kajaky sú neskutočne ťažké, zdá sa, že eskimovať s takým krížnikom nebude vôbec možné. Naše kajaky už na brehu budia záujem: akýsi Chorvát ich chce kúpiť, iný zas varuje, že zajtra príde bura (bóra), ktorá nás 100% prevráti. O 11:20 konečne vyrážame: Sigi s Martinom sa ani nepotrebujú rozpádlovať na neodskúšanom kajaku a v dvojici (ani veľmi nie je kde) a tak naberáme kurz priamo na Rab cez Velebitský kanál, ktorý je v tejto úžine 2-3 km široký. Kanál je nechvalne známy nebezpečnou bórou (padavý vietor od pevniny, ktorý klesaním z pohoria Velebit môže získať neskutočnú rýchlosť a spustiť sa veľmi nečakane aj počas tlakovej výše). Z auta vyzeralo more úplne pokojné, medzitým sa trochu zdvihol vietor a funguje aj „autobusový efekt“: krátke a nepravidelné vlny a vietor prichádzajú zľava a celkom slušne nás pohupujú – morskú nemoc na kajaku sme ešte nikto nemali… Sledujeme viac-menej trasu trajektov, akurát sa im snažíme nezavadzať a asi po 20 minútách sme už pri brehoch Rabu, ktorý z tejto strany vyzerá ako mesačná krajina – holé skaly, útesy, planiny, s najvyšším bodom až 410 m - dôsledok krutých vetrov od pevniny. Ďalej pokračujeme okolo ostrova v smere hodinových ručičiek. Minimálne ďalšie 4 km je breh skalnatý bez pláže a možnosti pristáť. Zatáčame do Barbatského kanála medzi Rabom a pozdĺžnym neobývaným ostrovom Dolin. Vietor i prúd máme teraz výhodne od chrbta, vraj tu vznikajú prúdy s rýchlosťou až 6 uzlov. Konečne nachádzame menšiu pustú pláž, pristávame a vychutnávame morský kúpeľ. Milan skúša eskimovať a napodiv to ide. Charakter brehu sa mení: pribúda zelene a postupne i civilizácie, našťastie už po hlavnej sezóne, takže to celkom ujde. Ďalšie pristátie je v mestečku Barbat a pivo je 20 metrov od kajakov! Jedlá tu nepodávajú a tak nie je problém zjesť pri pive vlastné. Breh je už pomerne husto osídlený a ďalšie pádlovanie nás privedie do chráneného prístavu v mestečku Rab. Kajaky musíme zdvihnúť na prístavné mólo, nechávame ich na mestskej promenáde a ideme sa pozrieť do mesta: neskutočne krásne staré kamenné uličky a niekoľko románskych kostolíkov s vysokými vežami – na jednu aj vychádzame. Už sa pomaly zvečerieva a mali by sme pohľadať vhodné miesto na noc. Vietor i vlny sa dvíhajú a nám sa veľmi nechce. Ďalší ľudia nás varujú pred zajtrajším zhoršením počasia a bórou. Milan zastáva názor, že veľa informácií škodí. Kajaky skladáme z móla na rozvlnenú hladinu a nasadanie je trochu problematické. Konečne pádlujeme von z prístavu v ústrety pomerne silnému vetru a vlnám spoza prístavného mysu a mám pocit, že ľudia na brehu by teraz za nás veľa nedali... Strihneme záliv Sv. Fumija a zatáčame za ďalší polostrov. Obloha je pochmúrna, vietor a nepravidelné bočné vlny dosť nepríjemné – občas spoza nich vidíme len hlavu ďalšieho kajakára. Hľadáme už miesto na pristátie a po pár kilometroch ho konečne nachádzame: pristávame v slušnom príboji na úzkej plážičke neďaleko Uvala Kandarola. Je tu malý bufet, dávame si pivo a v eufórii hustíme do servírky Janice – asi tak ako to robia Jugoši u nás :-) Dnes to bolo 18 km.

Deň 2:

V noci trochu pršalo, ale do rána sa more utíšilo. Hneď zo stanu si idem zaplávať do mora – tak si predstavujem dovolenku pri mori! Pokračujeme ďalej okolo komplexu Suha Punta a ďalej už neosídleným pobrežím. Príjemné počasie, slabý vetrík, takto si asi predstavujem pohodový seakajaking! Pristávame na pustej, ale útulnej pláži: plávame, šnorchlujeme a idem sa peši pozrieť voňavým lesom kúsok do vnútrozemia. More nás ťahá ďalej a pokračujeme ďalej na SZ. Zastavujem pri osamelom rybárovi a pýtam sa na počasie: zas to isté – poobede príde bura a nechoďte za mys Kalifront. Mys Kalifront je tupý a asi 2 km široký – keď vychádzame spoza Dolna punta vystavujeme sa S vetru a začína to byť trochu husté. Akurát tak jedným okom stíham sledovať pobrežie a vlny lámuce sa na skalách, inak treba venovať pozornosť kajaku a vlnám. Škoda, že s nami nie je miestny znalec – tu by mali byť na brehu veľmi zaujímavé miesta. Na chviľu zastavujem pri Sigim a Martinovi, ktorý sa potrebuje vyčurať do fľaše a tak natáčajú kajak proti vlnám. Vietor ma trochu stočí nesprávnym smerom a dosť bojujem, kým sa mi podarí proti vetru kajak správne nasmerovať – chalani sú už medzitým tatam. To už sme pri severnom cípe Gorna punta, opúšťame polostrov Kalifront a Milan naberá kurz krížom cez záliv priamo na osadu Gonar – asi 3 km preplavba. Vidíme teraz dobre hrebene pohoria Velebit a hrozivé čapice mrakov zakrývajúce vrcholy. Ako vchádzame hlbšie do zálivu Kamporska draga, tak vietor už nie je taký silný, napriek tomu pristávanie na mini pláži v prístave je okorenené príbojom. Kajaky vynášame pre istotu na vyvýšené mólo a dobre robíme. V mrholení ideme do blízkej reštaurácie Gonar. Sedí, je a pije sa tu veľmi dobre, čašník a zrejme pán majiteľ má na všetko vhodnú pesničku a vie svoje jedlá náležite predstaviť. Na západe sa začína blýskať a na vzdialenom mori vidno biele čapice vĺn. Pán majiteľ ich odhaduje na 3 m a teší sa, že tu konečne po 4 mesiacoch prší! My už menej. Hoci tu sedíme už aspoň 2 hodiny, počasie sa veľmi nemení: vzdialená búrka neprichádza, ale stále leje. Nezostáva nám nič iné ako vstať, obliecť si suché bundy a pokračovať. Keď je človek už zašprickovaný v kajaku a trochu sa rozpádluje, zima ustupuje. Prechádzame úžinu medzi polostrovom a ostrovčekom Maman – je tu plytčina a niektoré vlny prichádzajúce od voľného mora sa tu zaujímavo lámu. Hľadáme vhodné miesto na camp na ďalších otrovčekoch, ale nič sa nám nepáči a tak vo vytrvalom daždi križujeme asi 2 km zátoku Supetarska draga na opačný breh so zakotvenou starou a opustenou osobnou loďou Jadrolinija. Neďaleko sú 2 stiesnené pláže, ale vystavené silnému vetru a tak hľadáme niečo lepšie a sledujeme breh až k marine Supetarska Draga. To už je ale príliš civilizované a tak sa vraciame späť 3 km na pláž s pustým domčekom a nasprayovaným nápisom Drunken Lalubies. Fučí tu statočne, ale dážď ustáva. Hneď po pristátí, s ešte vyhriatym telom sa kus okúpem v mori, ktoré je výrazne teplejšie než vzduch a obliekam si suché veci – zlatý kajak, čo ti všetko hravo odvezie! Milan sa uloží v malej skalnej jaskynke, my staviame stany na pláži. Vietor sa našťastie mierni a v závetrí sa dá aj variť a tak robím špagety. Dnes to bolo 20 km.

Deň 3.

V noci zas prší, ale ráno je prijateľne. Z chodníka, ktorý stúpa strmo do kopca k ceste však vidno za mysom Sorinj biele čapičky lámajúcich sa vĺn. Ranné balenie lode už je celkom rutina a nechávame si po ruke aj suché bundy. Pokračujeme na SZ k mysu Sorinj. Pádlujeme okolo krásnych skalných útesov s podvodnými dutinami, kde vlny pri náraze zvláštne dunia a voda strieka niekoľko metrov do výšky. Pristáť veľmi nie je kde. Ako sa blížime k mysu, tak vietor i vlny silnejú a už trochu vidno, čo nás čaká ďalej. Ide do tuhého: v poslednej chránenej zátoke si obliekame na vode suché bundy a Sigi s Martinom dokonca i vesty (ja som ju nosil celý čas). Dohodneme sa, že sa budeme držať pokope a blízo mysu urobíme rozhodnutie Go/NoGo a vyrážame. Vietor čoskoro naberá takú silu, že mám pocit, že ma prevráti, ako sa zaprie do vynoreného listu pádla. Po oboplávaní mysu Sorinj by sme ho mali ďalšie 3 km zľava a ak by sme nevyeskimovali, veľmi rýchlo by nás príboj hodil proti skalnému brehu. Záchranné techniky, ktoré som si prakticky skúšal ešte na Dunaji, by som si v týchto podmienkach nevedel dobre predstaviť. Vyplýva mi z toho celkom jasné NoGo alebo povedané po slovensky: prvý púšťam do gatí. Kričím na chalanov, ale v tom vetre a vlnobití ma nepočujú ani na 20 m a tak čo najrýchlejšie otáčam, aby som bol čo najkratšie vystavený bočným vlnám. Po chvíli si môj manéver všimli a tak sa všetci vraciame do chránenej zátoky na poradu. Oni to tak zle nevidia a tak navrhujem, že sa môžeme rozdeliť a ja sám prepádlujem späť 7km do Supetarskej Dragy, stopom a trajektom sa vrátim k autu a prídem po nich buď do Loparu alebo do Supetarskej Dragy (ak sa vrátia aj oni). Váhajú, ale napokon to predsa chcú skúsiť. Akurát sa dohodneme, že ešte pol hodiny počkám v zátoke, ak by sa rozhodli vrátiť. Odhodlane vyrážajú znovu k mysu a miznú mi z dohľadu. Škoda, že v zátoke sa nedá pristáť a trochu si narovnať kĺby. Pozerám netrpezlivo na hodinky, ale už o 15 minút vidím oba kajaky sa vracať. Situáciu pri myse Sorinj hodnotí Milan stručne: WW5. Asi trochu preháňa, ale som rád, že sme zas pokope. Vraciame sa a sme vďační aj za takúto skúsenosť. Podobne ako na horách: keby to vždy išlo, stratilo by to svoje čaro hry.

Záver:

Podľa mapy sme prepádlovali 49 km, v skutočnosti asi o trochu viac. Na úplné oboplávanie Rabu nám chýbalo ešte asi 30-40 km. Rád by som to ešte niekedy dokončil.
Po návrate domov ma čakal mail od miestneho seakajakového guida Jogiho, ktorého som kontaktoval pred cestou: „...let me WARN you about the Bura wind that blow from the North and sometimes you can recognize it when you see the clouds are gathering on the Velebit mountain. ...so I wish you a good paddling around the island and Keep of the Bura wind !!!!“
Keď som o pár dní v lodenici ešte trochu čistil Kodiaka, pocítil som zrazu zvláštny pocit spriaznenia s touto loďou, s ktorou sme spolu prežili čosi neobyčajné a pochopil som jasne, prečo anglickí námorníci hovoria svojej lodi She.