Po úspešnej vodáckej akcii v Bulharsku, v pohoriach Rila a Pirin, sa jadro starej partie po dvojročnej prestávke opäť schádza. Zraz je v našej lodenici KKKV v Karloveskej zátoke. Zoznamujeme sa s novým účastníkom akcie - prážákom Jirkom, ktorý vystriedal Vlada Žiarana a nášho bulhara vystriedala Anina. Takže zloženie účastníkov je: vedúci Jano Gazda s už manželkou Hankou, Zuza Axa, Anina, pražák Jirka, kysučania Luboš a Rišo a ja. Cieľ cesty zatiaľ presne neznámy, ale smer je Bulharsko, pohoria Stará Planina a Rodopi.

Piatok

Zraz je plánovaný na 20 hod. Telefóny však zvonia a oznamujú: pražská úderka bude meškať a podobne aj chlapci z Kysúc. Zvyšná časť zatiaľ zabíja čas v zátoke na pive u Marka Twaina. Po úspešnom zvítaní balíme a naväzujeme. Zistili sme však, že náš super vlek Pongraz ideálny na turistické splavy, nie je taký ideálny na divokú vodu, lebo krátke rodeovky cez priečky prepadávajú. Však aj to sme vyriešili a okolo polnoci vyrážame. Za Petržalkou však opäť stojíme. Vlek je zle vyvážený a skáče. Takže presúvame naše bohaté zásoby sem-tam a vyvažujeme vlek, aby bola jazda plynulá.

Sobota

Cesta na Sofiu prebehla bez problémov – tak ako pred dvomi rokmi za 15 hodín. Zo Sofie telefonujeme našim starým známym Nikimu a Chachimu a pokračujeme asi 100 km na východ, do pohoria Balkán do Tetevenu, kde sa máme stretnúť. Všetko klape ako hodinky. S bulharskými vodákmi sa stretávame a hneď máme KPČ /kultúrno poznávaciu činnosť/. Vodia nás po meste Teteven, po pravoslávnych kostoloch, kde práve oslavujú Veľkú noc. Po prehliadke mesta pokračujeme do dedinky Ribarica, kde aj táboríme. Je to taký súkromný camping. Kus lúky s autobusom ako reštaurácia, na sútoku riek Biely Vit a Kosnica. Bulhari idú chlastať a my po dlhej ceste spať. Sme však v strehu, lebo kravy, pohybujúce sa medzi stanmi neohrdli voňavými zásobami v stanoch a za pomoci rohov sa bez problémov k potrave dostali.

Nedeľa

Po raňajkách vyrážame spolu s bulharskými vodákmi do susedného údolia, na Černy Vit. V polovici sa cesta približuje k rieke, kde sme hneď išli pozrieť čo nás čaká. … nooóó na rozjazdenie pekné. Ja to odhadujem na WW 4. Navyše v dosť ťažkej úzkej sútezke je zaseknutý strom a nie je zjazdná. Bulhari sa snažia lanami a kameňmi strom uvolniť. Našťastie sa im to nepodarilo. Asi by som do toho nešiel, aj keby tam ten strom nebol. Pokračujeme vyššie a štartujeme pri mostíku, na sútoku neznámeho potoka a Černeho Vitu, nad rozostavanou priehradou. Na rozjazdenie je to dosť ťažké – technické. Je to úzky strmý potok. Stále je čo robiť. Obtiažnosť WW 2-3, miestami poctivá WW 3+. Jiří „dělá“ problémy. Mal už prvé rozplavby. Ťažšie miesta boli pri priehrade, ktorá je už v štádiu ukončenia. Prechod cez priehradu sme absolvovali ako Indiana Jones, plazením cez úzku dieru v betóne, s kajakom ťahaným za sebou. Za priehradou je to stále pekný potok kaňonovitého typu WW 2+ až 3. Nerozjazdenosť je vidieť aj na mne. Mám problém na spadnutom strome, kde mi prúd stiahol špičku kajaku pod strom. Nie som však prvý a Niki je už na brehu a robí záchranu. Prestávku robíme na peknom trávnatom poloostrove, ktorý vytvorila rieka. Na rieke je pekný vysoký skok, ktorý absolvujeme viac krát. Za skokom je ťažké esíčko, za našej prítomnosti nezjazdné, nakoľko je tam spomínaný zaseknutý strom. Prenášame a pokračujeme ešte asi 6 km do dediny Černy Vit. Obtiažnosť WW 2-3. Pekné, ale dosť špinavé, poznačené civilizáciou. Jiří zase „dělá“ problémy. Mierne mu klesá morálka pri kúpaní a následných komentároch: „já sem se sem zabít nepřišel“. Po ukončení sa vraciame na spomínaný poloostrov, kde chystáme tábor, varíme a pri ohníku zapíjame úspešný splav. Môj celkový dojem 1*.

Pondelok

Niki má chorú mamu a tak nás ráno opúšťa. Dočasne odchádza z pracovných povinností aj Chachi, ale pridali sa k nám dvaja Srbi. Pred odchodom ešte stíhame pozrieť peknú jaskyňu v kopci, nad táborom. Potom odchádzame naspäť do Ribarice a pokračujeme ďalej cca 7 km nad dedinu. Nastupujeme v dedine pod nezjazdnou haťou za mierneho dažďa. Sme miestna atrakcia. Vodákov a hlavne s plastovými loďami tu ešte asi nevideli. Jano berie Pálavu a na háčika usadá manželka Hanka. Pridáva sa aj jeden srbský vodák. Vyrážam prvý. Obtiažnosť WW 2-3. Jiří a Srb „dělají“ problémy. Inak pekná riečka. Rýchla, ale prehľadná. Dve, tri miesta sme pozreli, ale všetko bolo zjazdné. Jediná nezjazdná bola kolmá hať. Prenášame po pravej strane. Končíme nad mestom Teteven. Nevieme, kde je doprovodné vozidlo. Stopujeme autá. Kopu srandy je pri dohováraní sa s miestnymi obyvateľmi, keď na otázku či nám porozumeli, súhlasne prikyvovali, čo však v bulharských posunkoch znamená nie. Doprovod sa však našiel a my pokračujeme autom 1 1/2 hodiny k rieke Černy Osam. Prichádzame za súmraku a táboríme pri rieke oproti VEC /vodnaja elektro centrala/.

Utorok

Ráno robíme narýchlo prieskum rieky. Nad táborom sa vyššie splavovať nedá – je málo vody. Dole budeme končiť pri Trojanskom Monastire. Hneď sme si ho aj pozreli. Pekný kláštor s možnosťou vstupu pre turistov, ktorý je stále v prevádzke. Je to naozaj kus histórie. Späť však k vode. Je rozhodnuté, začíname pod táboriskom. Dá sa povedať, že priamo v areáli VEC, pod vysokými skalnatými skokmi. Bulhari sú milí ľudia a otvárajú nám bránku oploteného areálu, čím nám ušetrili kus obchádzania a nosenia kajakov k vode. Rieka Čierny Osam je o obtiažnosti WW 2-3. Rýchly spád, v zákrutách vrbičky a občas skalnatý prah. Naša skupina je bez problémov. Srbi majú problémy. Pri dvoch-troch ťažších miestach sme sa zastavili a pozreli – všetko splavné. Končíme podľa dohody na parkovisku pri monastire. Pekné počasie. Narýchlo sušíme neoprény, lúčime sa so Srbmi a presúvame sa do pohoria Rodopi, podľa dohody s Chachim. Cesta je dlhá. Samé strmé kopce. Ťažko sa hľadá táborenie. Okolo polnoci sa stretávame s Chachim v meste Chvojno, pri rieke Čepelarska. Luboš s Rišom spia v aute, zvyšok si našiel ležovisko 100 m ďalej, na miernom kopci.

Streda

Po krátkej noci sa kúsok vraciame na sútok riek Čepelarska a Jugovska. Od sútoku sa rieka volá Čaja. My vyrážame na rieku Jugovska. Už pri ceste na miesto štartu tušíme, že to bude zaujimavé. Rieka sa vinie hlboko v údolí, ďaleko od cesty. K rieke je vlastne prístup autom iba v dolnej časti, na spomínanom sútoku. Aj k miestu štartu kajaky znášame ďaleko po lesnej ceste k priehrade a potom kamzíčiou cestičkou ešte pod priehradu. Nebiť Chachiho, asi by sme to nenašli. Jugovska rieka je krajinársky nádherná, málo poznačená civilizáciou. Obtiažnosť sa strieda od WW 1 až po WW 3, s jedným ťažkým miestom. Všetci ho prenášame, …ale asi by sa dalo. Straší nás len to hlboké údolie a absolútna neprístupnosť k vode. Ešte tam bol jeden prah, s malým šikmým válcom, kde skoro všetci točíme eskimáka. Anina dokonca vykrysila. Jiří „nedělá“ problémy. Dnes nesplavoval. Celkový dojem 1*. Fakt pekná riečka. Balíme a čerstvé zážitky opisujeme v aute, pri presune na rieku Arda. Arda leží až na Gréckych hraniciach, čo potvrdzuje aj zmena architektúry v dedinkách s viacerými minaretmi, cez ktoré prechádzame. Táboríme luxusne v malom parčíku s altánklom, v areáli VEC. Človek by neveril, čo sa dá za sedmičku borovičky vybaviť. Máme k dispozícii záchody, teplú sprchu, elektrinu. Tak robíme večer kinečko a na notebooku prezeráme nafotené momentky. Neoprény sušíme priamo v elektrárni na rotoroch. So záujmom si robíme samoobslužnú exkurziu, nakoľko dvoch zamestnancov elektrárne už naše bororo asi zmohlo.

Štvrtok

Krásne počasie. Dosúšame stany a čakáme na Riša s Chachim, ktorí išli pozrieť vhodné miesto, kde nás bude čakať doprovodné vozidlo. Ja sa fyzicky zoznamujem so strážnym vlčiakom. Asi ma už z večera nepoznal, keď som mu dával zvyšok večere, alebo sa mu nepáčil môj fotoaparát. Skrátka, odniesli si to moje nohavice a stehno. Dúfam, že nebol besný – nebol. Arda je podobne ako Jugovska neprístupná autom z brehu. K vode sa dá dostať len na začiatku plavby v Bial Izvor a na konci splavobvania, kde už rieka vteká do priehrady. Približne v polovici rieky je ešte miesto, kde sa dá prísť k vode, ale po veľmi zlej ceste a bez vleku. Na Ardu vyrážame komplet. Doprovod nám robí Chachi s dvoma Bulharmi. Janko Gazda ide na Pálave s manželkou a na vodu ide náš šofér Luboš, ktorého vystriedal za volantom Rišo. Cca 3/4 hodiny prebieha plavba v obrovskom hlbokom, širokom koryte. Rýchly prúd, malé perejky. Neskôr sa riečisko zužuje a spád je ešte strmší. Pozeráme jedno ťažké miesto. Bulhari, baby a ja ideme bez problémov. Luboš pláva a ničí pádlo. Jiří a Jano s pálavou prenášajú. Prvá polovica rieky je o obtiažnosti WW 2-3 s dvomi ťažkými miestami WW 4, ktoré je vhodné pozrieť. V strednej časti sú v riečisku obrovské kamene a rieka je neprehľadná. Pred kamenným historickým mostom je asi 20 m dlhá, strmá perej a následne zopár skokov medzi veľkými balvanmi. Bulhari a ja ideme na oči. Jano vykladá Hanku a ide s Pálavou sám. Luboš, Jiří a baby chcú prenášať, ale prenášanie po strmých skalách je ešte náročnejšie ako jazda v perejách. Tak baby opäť sadajú do lodí. Sme na vode už skoro 4 hodiny. Pod mostom si dávame krátku prestávku. Vzdáva to tam Luboš s pokazeným závesom na pádle a kajak požičiava Jankovi. Jano opúšťa manželku a vzdáva to aj Jiří. Vyrážame do ďalšej polovice. Znovu obtiažnosť WW 2-3, 3+. Ešte jedno ťažké miesto pozeráme a ideme. Zuza pláva 1x, bulhar 2x. Ostatné ideme na oči. Sme dosť unavený. Našťastie prúd sa ukludňuje, čo je predzvesť, že sa blížime k priehrade. Riša vidíme pobehovať na brehu až okolo 19 hodiny. Posledné metre pádlujeme ako zajko Duracel. Sme zničený. Celkový čas na divokej vode - 8 hodín !!! Lúčime sa s bulharmi, ktorí končia a idú domov. Ďakujeme Chachimu za informácie a sprievodcovskú činnosť. Staviame stany a chystáme oheň. Rišo sa vracia autom pre našich stroskotancov. Stáli tam v neoprénoch pri ohníku aspoň 5 hodín. Vrátil sa s nimi už po tme okolo 22 hodiny. Krásna rieka, krásne okolie, nedotknuté civilizáciou, len neviem, kde sa tam všade berú tie igelitové sáčky a pneumatiky.

Piatok

Neskoro vstávame, dobíjame baterky, sme unavený. Našťastie je pekne a teplo, tak polihujeme na slniečku a pomaly pripravujeme raňajky. V okolí sa voľne pasú somáriky a stádo koní. Vedúci Janko naplánoval nejakú riečku, ktorú však nepoznáme, ale zo slabých informácií od bulharov vieme, že je to WW 1-2. Zvyšnej posádke sa však po predchádzajúcom náročnom dni na vodu nechce. K vzbure síce nedošlo, ale Janko nátlaku posádky podľahol a tak robíme KPČ v meste Kardžali. Presúvame sa k rieke Jugovska, do dedinky Jugovsko Chanče. Po ceste ešte zastavujeme na Bačkovskom Monastire. Pozrieme trhy a historický kláštor, kde sa snáď od 17. storočia nič nezmenilo. Táboríme 500 m od sútoku Jugovskej a Čepelarskej reky, kde sme už raz boli. Tentoraz sme si však našli za svetla peknú lúčku. Zásoby sa zmenšujú a tak nám dobre padla miestna Mechana, kde si dávame večeru.

Sobota

Počasie sa prudko mení. Vyťahujeme všetky teplé veci. Je zima a škarede. Nikomu sa na vodu vešmi nechce, ale je to naša posledná rieka na tejto akcii. Do gumy sa nakoniec obliekajú Rišo, Janko, Anina, Zuza a ja. Do lodí sadáme na Čepelarsku reku 2,5 km nad sútokom s riekou Jugovskou. Rieka má strmý spád WW 3-4. Časté kamenné prahy s valcami a vlnami. Dosť technické. Rieka tečie popri ceste, takže sa dá zhruba pozrieť. Samozrejme, najväčšie zákernosti rieky sú v miestach, kde z cesty nevidno. Pri jednom mieste zastavujeme a ideme pozrieť. Je to OK, dá sa to splaviť, tak pokračujeme. Počas tých 2,5 km si všetci vyskúšali po jednom či dvoch eskimákoch, ale inak bez problémov. Na sútoku sa pridáva Jiří. Od sútoku sa rieka volá Čaja. Trošku sa zmiernil spád a rieka sa rozšírila. Obtiažnosť WW 2-3 s miestami 3+. Dĺžka asi 8 km po monastir, kde nás čaká auto s Lubošom. V tomto úseku 1x prenášame veľkú betónovú podomletú rúru, ktorá je naprieč korytom rieky a vytvára syfón. Rúra ja za tunelom a z cesty ju nevidieť. Jiří to opäť vzdáva skôr. Zvyšok už bez problémov dorazí k monastiru. Na parkovisku ešte stále za dosť veľkej zimy sa prezliekame, balíme a vyrážame smer domov. Cesta prebehla v pohode. Jediné spestrenie sme mali na Bulharsko-Srbských hraniciach, kde sme sledovali vynachádzavosť pašerákov cigariet, ktorý vyplnili aj tie najnemožnejšie miesta v karosérii auta a zo 40 kg ženštiny spravili obložením cigaretami, statnú 100 kg dámu.

Záverom

Myslím, že všetci účastníci už druhej výpravy na balkán do Bulharska boli spokojný. Vrelo môžeme túto krajinu odporučiť aj ostatným vodákom a turistom, prípadne lyžiarom. Sú tu krásne hory s výškou do 2000 m, hlboké údolia a v každom je rieka, alebo potok. Milí, ochotní a zatiaľ civilizáciou neskazení ľudia. Stretnete sa tu na cestách s konskými záprahmi, somárikmi, žigulákmi či ruskými ZILmi. Tým že rieky v Bulharsku nie sú zatiaľ presne zmapované a informácie od bulharských vodákov sú naozaj len orientačné, dodávajú každej akcii nádych dobrodružstva. Je síce pravda, že s čistotou na riekach v Rakúsku, či Taliansku sa to porovnávať nedá, ale rozhodne to za návštevu Bulharska stojí.

Milan Mráz